My mamy hovoríme prepáč
Neviem ako vy, ale ja mám čas očisty. Nie tej jarnej, aj keď berúc to zo širšej perspektívy … prapôvodne čas očisty duše.
Keď sme dostatočne pozorní a snažíme sa vniesť do života všetky aspekty ktoré nás ovplyvňujú na ceste životom, nedá sa nám nevšimnúť si súvislosti a podobnosti. Tak ako sa jedni snažia zhodiť pár kíl … pred sezónou do plaviek … druhí sa snažia odhodiť pár závaží, čo ťažia nás z čias minulých. Každý má potrebu privítať lúče jarného slnka a opájať sa novou energiou … len keď odhodíme niečo staré, môžeme vpustiť niečo nové.
Akoby náhodou zakotvia naše rozhovory s blízkymi dušami v časoch minulých. Už nemáme snahu, potrebu ani chuť skrývať sami pred sebou a pred druhými naše bolesti. Bolesti, ktoré si nevedomky nesieme v sebe dlhé roky, keď dovolili sme nášmu telu, nech trpí, chradne, utápa sa v našom smútku. Do života si pritiahneme presne tých ľudí, ktorí vo svojom vnútri nesú tú istú krivdu ako my.
Žena … dobrovoľne či nedobrovoľne prebrala úlohu chlapa v rodine. Muselo byť podľa nej, nepúšťala city navnivoč, organizovala, dirigovala, obetovala sa, aby ukázala, že ona zvláda život a so všetkým si poradí. Ja viem, ona len skrývala svoje vlastné bolesti a povedala si, že dokáže zmeniť svet.
Ale my sme potrebovali niečo iné. Potrebovali sme ako jemné práve rozpučané kvietky materinské objatie. Potrebovali sme cítiť oporu, porozumenie, lásku …
Keď sme ju nenašli, chceli sme ju od svojich najbližších, lebo naše srdce pišťalo a kvílilo plačom bez poskytnutého citu. Druhým sme chceli poskytnúť všetko, čo sme nedostali my. Držať ich v náručí, vypočuť si všetky vyslovené, aj nevyslovené bôle.
Verte nám, robili sme všetko ako sme najlepšie vedeli. Nikto nás to neučil a my sme sa stali matkami za pochodu.
Je jar … je jedno, či vieme, čo je to karma a že sa už vraj teraz netvorí. Dokážme prečistiť našu dušu a tým odľahčiť aj telu, bez rečí, možno len pohľadom. Deti sú časťou nás samých a pochopia bez slov.
Povedzme len tu a teraz, sami pre seba : ” Dieťa moje … prepáč .”